dva hrady
V dávnych časoch, v dávnej zemi, stojí pustý hrad, stojí tu už stáročia, ľudstvo ho nepozná. Chýry sa šíria vraj v ňom sú plesy a čary temné. Ľud nechce pravdu znať a tak nevediac boja sa pokým v hradnej veži zamknutá je najsmutnejšia princezná. Sama zamknutá vo veži pocitov, ktoré sa nikdy stratiť nemůžu čaká na čierneho princa so zeleným koňom, ktorý si ju odvedie naspať na svoj hrad. Vo svojej záhrade síce stromy dal zmeniť, ale ona čaká a verí v deň keď ju príde vyslobodiť, dá jej tie ruže čo po prvýkrát a už nikdy viac nezvednú. A tak čaká dni, mesiace a rok, smutné piesne spieva dívajúc sa skrz oblok. Vidáva princa do sveta ísť tam, odkial sa vždy vracia a zakýva jej keď vracia sa sám.
Dneska som velmi pocítila túžbu napísať niečo metaforické mám v pláne to jedného dňa zhudobniť presne to vystihuje moje pocity. Hrad je moj život, dávne časy a dávna zem symbolizujú moje zmýšlanie tak velmi vzdialené od dnešného štandardu. ľudia nechcú poznať moj život tak si vymýšlajú o mne blbosti. Je to o mne tak preto som v úlohe princezny nieže by som bola namyslená, zamknutá veža symbolizuje bod z tkorého sa nemožem dostať čiže láska a sklamanie z posledného vzťahu, čierny princ je presne moj bývalý s absinthom. Jeho hrad ako inak zase jeho život, stromy v záhrade ľudia s ktorými je v kontakte. Stále čakám kedy príde a už prestanem myslieť na to čo bolo na to čo mi urobil opať mi dá svoju lásku (ruže) ale tentokrát nech vydrží. Čakám a tá doba sa mi zdá večnosť smutné piesne sú presne doslovné a hľadám o ňom akékoľvek informácie asi jedine na internete "oblok". ˇhľadá si ďalšiu o tom niet pochýb a vždy keď ho nechá lebo je moc falošná začne sa vtierať.